NA ZAČIATKU ZÁLEŽÍ
Narodíme sa ako tabula rasa – s čistou, nepopísanou mysľou. Nepoznáme nebezpečenstvá, ovládajú nás čisto iba naše reflexy a pudy. Postupne, ako sa vyvíjame a rastieme, prechádzame jednotlivými vývinovými fázami a naša osobnosť sa formuje vplyvom ľudí, ktorí nás obklopujú, celkovým sociálnym a kultúrnym prostredím, v ktorom žijeme, ale aj našou vlastnou aktivitou, ktorá nám môže pomôcť rozvinúť alebo aj potlačiť náš potenciál. Prostredníctvom skúseností a postupnosťou udalostí, ktoré sa nám v živote dejú, sa učíme.
Existuje množstvo filozofických, ale aj psychologických či pedagogických vývinových teórií osobnosti človeka. Učení ľudia už od antiky vedú slovné súboje v tom, či sa rodíme s konkrétnymi ideami v duši alebo je hlavným činiteľom rozvoja osobnosti skúsenosť. Dnes vieme viac, ako kedykoľvek predtým – o dedičnosti, genetike, psychologickom vývine dieťaťa pred jeho narodením…
Nech si vyberiete a stotožníte sa s ktoroukoľvek z teórií, faktom zostáva, že postupným vývojom sa naša detská myseľ zapĺňa. Naši rodičia, naše okolie nám určujú hranice – čo sa smie a čo sa nesmie, čo sa patrí, nepatrí. A tak sa formujú naše životné postoje, definujú naše životné životné hodnoty. Súčasne sa však formujú aj naše obmedzenia – bariéry. A často žiaľ iba na základe očakávania okolia, na základe „odovzdanej“ skúsenosti.
Rovnako, ako v prípade experimentu, ktorý je pripisovaný americkému sociálnenu psychológovi Harrymu Harlowovi. Tento experiment pravdepodobne v skutočnosti nikdy nebol realizovaný jeho metaforická hodnota je však vysoká a tak si príbeh pre tento účel prepožičiam.
Skupina vedcov z Wisconsinskej university pod vedením profesora Harryho Harlowa umiestnila do výbehu klietky 5 opíc. V strede klietky sa nachádzal rebrík a na jeho vrchu bol upevnený trs banánov. Vždy, keď sa niektorá opica pokúsila vyštverať hore po rebríku a uchmatnúť banán, vedci spustili na ostatné opice spŕšku ľadovej vody. Po určitom čase, keď sa niektorá z opíc pokúsila vyliezť na rebrík a získať banány, ostatné opice ju zbili.
A tak sa po čase, napriek veľkému pokušeniu, neodvážila na rebrík vyliezť ani jedna opica. V tej chvíli sa vedci rozhodli experiment posunúť ďalej a jednu z opíc v klietke vymenili za novú, ktorá sa predchádzajúceho experimentu nezúčastnila. Ako prvé, sa nová opica pokúsila vyliezť na rebrík a získať banány. V tej chvíli ju však zvyšné opice napadli a tak sa po čase a po pár “výpraskoch” aj nová opica naučila, že na rebrík sa liezť nemá – aj keď nepoznala dôvod.
Po nejakom čase nahradili vedci v klietke ďalšiu opicu novou a scenár sa opakoval – nová opica sa pokúsila získať banány a ostatné opice ju zbili. Vrátane opice, ktorá trest s ľadovou vodou nikdy nezažila.
Postupne tak vedci nahradili v klietke všetky opice, a každá nová dostala výprask až dovtedy, kým sa neprestala pokúšať liezť na rebrík.
A tak sa v klietke ocitlo 5 opíc, ktoré sa nikdy nepokúsili vziať si banány. Hoci nevedeli prečo sú nedosiahnuteľné. Hoci žiadna z nich nezažila trest s ľadovou vodou.
Ak by opice vedeli rozprávať, asi by na otázku “PREČO?”, odpovedali: “Nevieme, tak to proste je”.
Pripomína Vám to niečo???
Tento fenomén sa nazýva sociálna konformita bežne ho vieme identifikovať napríklad pri príchode do nového zamestnania, do školy. Každá sociálna skupina ma totiž vytvorenú svoju kultúru a zvyky, ktoré sa priebežne formujú a udržiavajú. A otvorene, my sa veľmi nepýtame a väčšinou sa týmto zvykom jednoducho prispôsobíme.
Keď sa od väčšieho spoločenského celku vrátime k jednotlivcovi a jeho osobnosti, môžeme zovšeobecniť a prehlásiť, že sme na tom s našou vlastnou osobnosťou podobne. Ako jednotlivci sa prispôsobujeme tomu, čo sme sa naučili –
adaptovali sme sa na prostredie, kultúru, spoločenskú skupinu v ktorej sme vyrastali. A na tejto ceste adaptácie sme si okrem užitočných návykov, ktoré nám pomáhajú prežiť, vytvorili a osvojili MENTÁLNE bariéry – z rôznych dôvodov.
MENTÁLNE BARIÉRY
Čo sa Ti vybaví keď sa povie slovo bariéra? Akú prvú asociáciu Ti toto slovo prinieslo? V akých súvislostiach sa s týmto pojmom stretávaš najčastejšie?
Definícia tohoto slova hovorí, že sa jedná o všeobecné pomenovanie pre nejakú náročnú prekážku, hrádzu, hranicu, predel – ako v konkrétnych, tak aj v prenesených významoch. Niečo, čo nás na jednej strane chráni, no na druhej strane obmedzuje. Tento pojem nájdeme v ekonomike, politike, psychológii, matematike, vo fyzike, ale aj v športe či vo vojenskej terminológii. Slovo celkom bežné…
V ponímaní nášho osobného či pracovného života však toto slovo takmer nepoužívame. Hoci práve bariéry sú tým, čo nás často drží pri zemi. Rôzne vedomosti, rôzne skúsenosti, rôzne sociálne a kultúrne prostredie – a tak aj rôzne bariéry. A zároveň rôzne SILNÉ bariéry. A čo vlastne pod pojmom MENTÁLNE BARIÉRY myslím?
Čokoľvek, čo nás drží na uzde. Čokoľvek, čo nám bráni žiť NAPLNO. Čokoľvek, čo nám bráni v našom osobnostnom raste. Čokoľvek, čo nám bráni vykročiť a naplniť si svoje životné či kariérne sny a ciele. Čokoľvek, čo nám bráni konať tak, ako SKUTOČNE CHCEME. Čokoľvek, čo nám bráni rozvinúť a využiť naplno svoj POTENCIÁL.
Niekedy sú tieto MENTÁLNE bariéry tak silné, že už si dokonca ani nedovolíme o niečom lepšom snívať. Nie sme spokojní, šťastní – hoci by sme tak veľmi chceli byť. Žijeme v akomsi začarovanom kruhu a nepokúsime sa veci okolo nás a náš život zmeniť. Sme v pasci tzv. NAUČENEJ BEZMOCNOSTI.
Pojem naučená bezmocnosť definoval v roku 1975 americký psychológ Martin E. P. Seligman (v tom čase ešte ako študent), pedagóg, a spisovateľ, známy tiež ako otec pozitívnej psychológie.
Naučená bezmocnosť je mentálny stav, ktorý nastáva po tom, ako človek opakovane zažil negatívnu či stresovú situáciu. Na základe týchto predchádzajúcich skúseností dospeje človek k záveru, že nie je podobnú situáciu schopný kontrolovať alebo ju zmeniť. Preto sa v budúcnosti o zmenu ani nepokúša. Napriek tomu, že na zmenu nastala príležitosť a človek má dostatok schopností a zručností, aby prevzal situáciu do svojich rúk a zmenu jednoducho zrealizoval.
Okrem pojmu naučená bezmocnosť Seligman zaviedol aj opozitný pojem – naučený optimizmus, ale o tom v niektorom ďalšom blogu. Každopádne práve naučený optimizmus je jedným z liekov na prekonanie našich MENTÁLNYCH bariér
.
Počas mojej manažérskej kariéry som postupne zbierala skúsenosti s jednotlivými MENTÁLNYMI bariérami, ktoré sa mi priplietli do cesty. Nielen mojim kolegom či podriadeným, ale aj mne osobne. V praxi som si následne overovala a overujem dodnes, že každý z nás tieto bariéry v sebe nosíme a každý z nás sa s nimi pasuje. Niekto viac, niekto menej.
Každopádne najcennejšou skúsenosťou pre mňa vždy bolo prekonávať vlastné mentálne bariéry. No aj pohľad na bariéry iných bol vždy inšpirujúci – priniesol mi silu uvedomenia si, nadhľad a racionalitu vo chvíľach, keď som pracovala s moji bariérami. A tak som vďaka dlhoročnej praxi zistila, že MENTÁLNE bariéry je možno rozdeliť ďo dvoch základných skupín – nasledovne:
Relevantné MENTÁLNE bariéry – tie, ktoré sme si vytvorili na základe prežitej či počutej skúsenosti. Do tejto skupiny patria:
- Fyzické obmedzenia
- Vedomostné obmedzenia
- Pochybnosti o našich schopnostiach a hodnote
- Strachy a obavy
- Postoje, predsudky a stereotypy
- Naša komfortná zóna
- Krivdy minulosti
- Chyby a zlyhania
Nerelevantné MENTÁLNE bariéry – tie, ktoré sú nereálne, no radi ich používame, aby sme sa zbavili nejakej povinnosti, zodpovednosti, či vyhli sa záväzku alebo pocitu viny. Do tejto skupiny patria:
- Výhovorky
- Lenivosť - nezdravá, chronická
BARIÉRY PODROBNEJŠIE...
Poď sa so mnou pozrieť na jednotlivé bariéry trochu podrobnejšie…
Fyzické obmedzenia nás môžu limitovať v mnohých oblastiach. S mojou výškou asi nebudem svetovou modelkou a ani top basketbalovým hráčom. Niektoré svoje fyzické danosti jednoducho nezmením.
No na druhej stane nemusím vážiť 108 kíl, pod dohľadom dobrého trénera môžem zabehnúť maratón a vďaka mojim modrým očiam a umeleckému tetovaniu môžem nafotiť prenádherné produktové fotky…. Je to o uhle pohľadu – či sa viac pozerám na to, čo zmeniť nedokážem, alebo na danosti, ktoré mám v rukách, a vďaka ktorým som jedinečnou… Všetky svoje danosti viem premeniť na výhody, zvyčajne si to však vyžaduje námahu. A to či ju investujem, hovorí aj o tom, ako veľmi chcem svoj sen, či cieľ dosiahnuť.
Bránia Ti nejaké fyzické omedzenia v dosiahnutí Tvojich cieľov? Aké? Prečo to tak vnímaš? Skús sa pozrieť na seba inými očami – v čom si výnimočný?
Vedomostné obmedzenia sú brzdou keď neviem, no paradoxne aj vtedy keď viem. Ako to? Keď neviem, často sa do vecí, ktoré vyžadujú nové vedomosti nepúšťam. Dôvody sú rôzne a mnohé z nich sú iba mojou ďalšou bariérou, napríklad:
- strach = bojím sa zlyhania,
- komfortná zóna = pocit falošného bezpečia,
- pochybnosti = neverím, že to dokážem,
- výhovorky = akéhokoľvek druhu, najčastejšie, že som na to – nech je to čokoľvek – už stará.
Často sú však vedomosti obmedzujúce aj v momente ak ich máme – ako experti máme totiž svoju expertízu, poznáme naučené pravdy a pravidlá. A sme schopní sa za ne biť do krvi. Zabúdame pritom, že svet sa mení, že to, čo platilo včera, či platí dnes, zajtra nemusí a že v každej situácii výnimka potvrdzuje pravidlo.
Máš Ty nejakú vedomostnú bariéru? Akú? Ako sa prejavuje, v čom Ťa obmedzuje? Premýšľal si nad tým, ako ju prekonať?
Pochybnosti o našich schopnostiach a hodnote sú nadobudnuté našimi predchádzajúcimi skúsenosťami a stretnutiami s ľuďmi, ktorí nás z akýchkoľvek dôvodov posudzovali či hodnotili. Často je tým človekom šéf v našej práci, kolega, či dokonca naši najbližší – rodičia, či životný partner. A ich „dobre mienená kritika” stavia v nás múr pochybností o tom, či sme dosť dobrí. Celkom šialené nie? Ale presne takto to funguje…
Každý sme pritom jedinečnou osobnosťou, každý z nás je v niečom výnimočný, v niečom talentovaný. Z nejakého neznámeho dôvodu však s našimi talentami nepracujeme. A v zmysle sociálnej konformity si definujeme ciele, ktoré v skutočnosti nie sú tým čo reálne chceme… Snažíme sa tieto ciele dosiahnuť, priblížiť sa k nim a ak sa nám to nepodarí, náš múr pochybností narastie o ďalší rad tehál…
A ak sa nám to aj podarí, radosť z ich naplnenia je zvyčajne krátkodobá.
Strach je jednou z najväčších mentálnych bariér. Je to niečo, čo si vytvárame čisto v našej mysli. Je to negatívna emócia, ktorej prikladáme neprimeranú váhu.
Ako napríklad v prípade, ak v lese v tme zahliadneme niečo, čo vyzerá ako had. Zľakneme sa a začneme prirodzene utekať. No keď sa po chvíli vrátime na miesto, zistíme, že „had” tam stále ešte je. A keď sa mu prizrieme bližšie, s úľavou sa začneme smiať – zistíme, že je to obyčajný konár. Had, pred ktorým sme utekali, teda nebol skutočný. No náš strach áno.
A tak sa potvrdzujú slová Marka Twaina, že najviac strachu v živote prežijeme pre veci, ktoré sa nikdy nestanú. Trochu priveľké plytvanie životom a časom, čo myslíš?
Aké strachy brzdia Tvoje sny? Čoho sa v živote skutočne bojíš?
Postoje výrazne ovplyvňujú spôsob, ktorým pomenovávame to, čo sa nám páči alebo nepáči. Určujú, aký vzťah si vytvárame k ľuďom či skupinám, k veciam, k miestam, k lokálnemu či svetovému dianiu, ale aj k sebe samému. Postoje získavame v priebehu života vzdelávaním, sociálnymi kontaktami. Formujú sa vplyvom našej individuálnej skúsenosti, ale aj komunikáciou a vplyvom informácií, ktoré prijímame. A práve tu je ich riziko – ak sa totiž vystavujeme negatívnym informáciám, s veľkou pravdepodobnosťou aj naše postoje k okoliu budú negatívne a dokonca často deštrukčné. Naše postoje totiž ovplyvňujú aj naše vonkajšie prejavy správania sa. Často vďaka svojim postojom nové informácie zovšeobecňujeme, ľudí škatuľkujeme a neprimerane hodnotíme. Výrazne tak obmedzujeme sami seba v raste a napredovaní – naše postoje nás totiž môžu zaviesť nesprávnym smerom. Lebo platí, že nesprávny postoj je ako ojazdená pneumatika, ďaleko na nej nezájdeš.
Aké sú Tvoje postoje? Viac negatívne alebo viac pozitívne? Si viac otvorený novým podnetom či takzvane “tvrdo konzervatívny”?
Komfortná zóna patrí medzi najväčšie prekážky, ktoré nám bránia dosiahnuť ciele a sny. Vytvoríme si ju ako priestor bezpečia a celkového pohodlia a je úplne prirodzené, že ju máme. Zvyčajne sa v nej snažíme zostať čo najdlhšie – je totiž ľahké robiť veci, ktoré už poznáme, sú našim zvykom, rutinou, cítime sa pri nich sebaistý a v bezpečí. Tento pocit sebaistoty a bezpečia však na druhej strane prináša stagnáciu a je tak začiatkom úpadku. Hoci teoreticky toto všetko ovládame, prakticky vyjsť zo zóny komfortu je nepohodlné a ťažké. Máme totiž obavy – nevieme, čo nás za zónou komfortu čaká. Napriek mnohým povzbudivým citátom o tom, že život začína za hranicou našej komfortnej zóny.
Mimochodom, hranica – vieš kde sa nachádza hranica Tvojej komfortnej zóny? Vieš, že Tvojim cieľom by nemalo byť jej búranie, ale jej postupné rozširovanie? Vieš, čím by si dnes jej rozširovanie začal?
Krivdu a zradu môžeme zažiť všetci bez ohľadu na vek, pohlavie, vzdelanie, náboženské vyznanie, rasovú príslušnosť, spoločenské postavenie či sociálne zaradenie. Rovnako ako strach, aj pocit krivdy je negatívnou emóciou – bolestne prežívaným príkorím, nespravodlivosťou, ublížením.
Pocit krivdy môže byť krátkodobý, vo väčšine prípadov však trvá dlhšiu dobou a niekedy sa dokonca dedí z generácie na generáciu. Môže prerásť do duševného utrpenia, dokonca nám poškodiť zdravie. Stáva sa to, ak sa v našom ukrivdení neustále hrabeme, premýšľame o dôvodoch, o sklamaniach… Neuvedomujeme si pritom, že tým ubližujeme IBA sami sebe. Lebo popravde, tí čo mám ublížili či spôsobili bolesť, dnes na to vôbec nemyslia a je im to jedno.
Otázkou teda je, prečo na to myslíme MY? Čo očakávame? Čo si sľubujeme od toho, že budeme v sebe živiť hnev a nenávisť?
Na chyby a zlyhania sa v našej spoločnosti stále pozerá ako na niečo nežiaduce a zlé. A človek, ktorý sa chyby dopustí je považovaný za slabého, či neschopného. A tak sme mnohí posadnutí dokonalosťou, perfekcionizmom, nie sme schopní a ochotní akceptovať vlastné chyby a už vôbec nie chyby druhých. Dostávame sa tak do bludného kruhu sebaobhajovania a výhovoriek, hľadania vinníkov a často sa tak dopracujeme k strate sebavedomia, svojej sebahodnoty. A postupne nás nenápadne ovládne strach z chýb a zo zlyhania a jedného dňa si adaptujeme príslovie – kto nič nerobí, nič nepokazí.
Robiť chyby je však úplne normálne – vďaka chybám sa učíme, rastieme, skúšame nové veci, prístupy, nachádzame nové riešenia, objavujeme. Vďaka chybe máme dnes penicillín, alebo obyčajné post-it papieriky…. Lebo ak sa chyba správne uchopí, má rastový a rozvojový potenciál.
Ako je to u Teba z chybami – aký je Tvoj postoj k nim? Vnímaš ich ako brzdu, či naopak príležitosť?
Výhovorka – pojem, ktorý je definovaný ako údajný motív prečo niečo urobiť alebo neurobiť. Tento dôvod je zvyčajne nerelevantný, nepravdivý a umožňuje človeku zbaviť sa nejakej povinnosti, zodpovednosti, či sa vyhnúť záväzku alebo pocitu viny. S výhovorkami začíname už ako deti – zaspal som do školy, ale učiteľke poviem, že mi nešiel autobus. A pokračujeme s nimi aj ako dospelý a to pomerne často – strašne sa mi nechce do tej úlohy, čo mi šéf zadal, tak na najbližšom meetingu sa vyhovorím, že mi z vedľajšieho oddelenia ešte nedodali podklady. Neuvedomujeme si pritom, že sa jedného dňa môžeme zamotať vo vlastných výhovorkách a keď pravda vyjde najavo, pošramotí to celkom slušne našu reputáciu.
A potom sa čudujeme, že nám šéf nedôveruje, alebo partner na nás pozerá cez prsty. Za výhovorkami však zvyčajne stoja iné mentálne bariéry. Často je to strach, obava – možno z posudzovania či odsudzovania za chyby. Alebo aj praobyčajná lenivosť.
Ako to máš s výhovorkami Ty? Používaš ich často? A čo je hlavným dôvodom?
Lenivosť nemá len negatívnu konotáciu. Často je motorom pokroku. Množstvo vynálezov, bez ktorých si dnes ani nevieme predstaviť život, vzniklo práve z dôvodu lenivosti – človek si chcel jednoducho zjednodušiť prácu a uchmatnúť viac času pre seba na nečinné vylihovanie a užívanie si pôžitkov života. Na takej lenivosti nie je nič zlé – ak je na jej konci akýkoľvek pozitívny progres. A tým progresom nemyslím pozitívny prírastok na hmotnosti či na objeme v páse.
V tej negatívnej konotácii je lenivosť považovaná za jednu z ľudských nerestí, stav, kedy človek nevyužíva svoj potenciál, nie je ochotný konať iba preto, lebo sa mu nechce. Dôvody lenivosti sú rôzne – pokiaľ je jej zdrojom strata motivácie či fyzické vyčerpanie, je dočasne ospravedlniteľná. Primárne je to však neochota človeka niečo urobiť, všeobecná nechuť k práci, či akejkoľvek aktivite – telesnej alebo duševnej. A ak vďaka výhovorkám prerastá do prokrastinácie alebo úplnej pasivity, je najvyšší čas sa zamyslieť.
Ako si na tom so svojim lenivým ja? Vieš ho ovládať? Vieš si prikázať?
Jednotlivé MENTÁLNE bariéry spolu zvyčajne súvisia – sú si navzájom príčinou či následkom. Naše minulé negatívne skúsenosti definujú naše dnešné vnímanie sveta – krivdy a zrady nás oberajú o dôveru v ľudí, minulé chyby a zlyhania o odvahu skúšať nové veci. Spolu tak vyúsťujú v pochybnosti o našich schopnostiach a hodnote a vytvárajú pre nás tzv. bezpečné hranice komfortnej zóny. V nej sa totiž nemusíme báť, obklopený sme v nej len tým, čo už dobre poznáme. Nevystavujeme sa žiadnym potencionálnym rizikám a v prípade hroziacej zmeny hľadáme výhovorky ako sa jej vyhnúť. Pomaly tak strácame schopnosť prispôsobovať sa okoliu, stávame sa lenivejšími a jedného dňa zistíme, že nám ušiel vlak s menom ŽIVOT.
Možno sa pýtate – „A je to problém? Veď mi je tak dobre….”
Ak Ti je tak dobre, ak Tvoj život vyzerá presne tak, ako si ho predstavuješ a ako ho chceš prežiť, tak nepokračuj ďalej v čítaní – iba budeš plytvať časom….
No ak chceš žiť inak ako dnes, slobodnejšie, odvážnejšie, s naplnením, asi odpoveď na tú otázku poznáš sám…
AKO ZVÍŤAZIŤ NAD SVOJIMI MENTÁLNYMI BARIÉRAMI
Naše MENTÁLNE bariéry nás potichu oberajú o všetko, za čo stojí dýchať – o zážitky a skúsenosti, nové vedomosti, nových ľudí v našom živote, nové priateľstvá, nové príležitosti, nové chute, radosti. Plytváme tak svojim talentom a schopnosťami, život skutočne nežijeme – iba ho prežívame. No neviem ako Ty, ale ja mám len jeden život. A nemienim byť obeťou okolností, ktoré sa vo svete dejú. práve naopak – chcem o svojom živote aktívne rozhodovať.
Dobrou správou je, že so všetkými MENTÁLNYMI bariérami sa dá pracovať – dajú sa zvládnuť, eliminovať, či dokonca úplne odstrániť. Nie naraz, nie rýchlo, ale dajú… Základom každého začiatku je však uvedomenie si toho, ktorá bariéra nás drží na uzde a prečo. Potrebné je si identifikovať jej skutočnú tzv. koreňovú príčinu vzniku a následne si vytvoriť konkrétny plán, cestu, ako danú mentálnu bariéru ovládnuť. Že to nie je také jednoduché?
Máš pravdu, nie je. Ale ak vieš, ako na to a si skutočne odhodlaný posunúť sa z paralýzy, ktorú dnes z akéhokoľvek dôvodu zažívaš, stojí to za pokus. Pravdou však je, že sa to neudeje samé – musíš preto čosi spraviť.
V závere Tvojej snahy však vždy získaš…
- slobodu v konaní a aj rozhodovaní
- sebavedomie a odvahu na definovanie a naplnenie svojich túžob a cieľov
- bohatší a dynamickejší život
- nové vedomosti a skúsenosti, nových priateľov
- spoznáš viac samého seba a aj iných
- budeš vedieť identifikovať koreňovú príčinu akéhokoľvek problému, ktorému budeš v budúcnosti čeliť
- budeš poznať a vedieť použiť konkrétne a veľmi jednoduché nástroje a techniky, ktoré Ti pomôžu zvládnuť akokoľvek náročný problém
- budeš schopný sa rozhodovať rýchlo a čo najracionálnejšie ako to len ide – bez zbytočných pochybností
- budeš vedieť pracovať so svojimi emóciami
- staneš sa inšpiráciou pre svoje okolie
Tak čo? Chceš sa popasovať so svojimi MENTÁLNYMI bariérami?
Je celkom zložité venovať sa v jednom článku každej bariére podrobne, asi by si ho ani nedočítal. Navyše, nie všetky zo spomínaných bariér sa Ťa týkajú. A tak veľmi racionálne – jednotlivé bariéry pre Teba rozoberiem v nasledujúcich článkoch.
Postupne Ti ukážem nielen ČO danú bariéru tvorí a PREČO bariéra vzniká, ale aj BENEFITY, ktoré získaš jej ovládnutím a aj presný a praxou overený návod AKO na to.
No a Ty si vyberieš ten článok, tú bariéru, ktorá Ťa drží „v šachu“. Lebo iba vďaka práci s ňou, nedostaneš od života MAT.
Kým však budeš na jednotlivé články čakať, nemusíš sedieť zo založenými rukami. Články totiž nie sú instantným zázrakom, ich prečítanie nebude stačiť. Ak sa chceš skutočne pohnúť z miesta, čaká Ťa trocha práce na Tvojej strane, ktorú na konci vyváži Tvoje životné naplnenie. Lebo práca, prevzatie zodpovednosti za seba samého a trocha proaktivity, pomôžu odomknúť Tvoj skutočný potenciál.
Tak čo, ideš do toho? Či Ťa práve napadlo množstvo výhovoriek prečo nie, alebo dokonca množstvo hodnotení, prečo to isto nebude fungovať? Ak teda práve premýšľaš nad výhovorkami, vedz, že práve to je dôvod, prečo by si mal začať
No a aká námaha Ťa to čaká? Bude to bolieť? Je to vôbec zvládnuteľné?
No popravde, nemalo by to bolieť a je to zvládnuteľné Práca na sebe samom, na svojom rozvoji, je predsa len investíciou do Tvojej budúcnosti. A ak to myslíš vážne, nepremárni čas čakaním na ďalší blog – využi čas efektívne a skús sa zamyslieť na svojimi vlastnými bariérami. Pokús sa ich pomenovať a spolu s nimi si rovno poznačiť dôvod, pre ktorý podľa Teba vznikli a situácie, kedy Ťa tieto bariéry držia na „uzde“ – obmedzujú Ťa. Keď si ich totiž takto pomenuješ, urobíš vlastne prvý najdôležitejší krok – spomínaš si? Uvedomenie je na začiatku to najdôležitejšie….
VŠETKO ZAČÍNA UVEDOMENÍM...
Frederick Matthias Alexander (1869-1955) bol austrálsky herec a spisovateľ, ktorý na základe vlastnej skúsenosti a osobnému handicapu vytvoril rozvojový proces, známy dnes ako Alexandrova metóda. Alexander sa rozhodol pre hereckú dráhu, avšak počas vystúpení na ňom diváci badali časté lapanie po dychu a po vystúpení niekedy ani nemohol hovoriť. Akékoľvek rady od lekárov či hlasových pedagógov nepomáhali a tak začal pomocou zrkadiel každodenný proces sebakontroly svojich rečových návykov so snahou dopátrať sa k príčine. Používaním vedomej kontroly sa naučil svoje hlasivky používať tak, že jeho dlhotrvajúce hlasové a dýchacie problémy zmizli. Alexander sa tak vydal na dráhu profesionálneho recitátora a hlasového pedagóga.
Jeho 4.fázová technika sa používa na rozvoj a vzdelávanie dodnes – využíva ju množstvo pedagógov z rôznych oblastí vzdelávania, ale aj množstvo športových trénerov.
Práca na sebe, rozvoj, učenie sa – je proces a hlavne z úvodu nie je vôbec jednoduchý. A tiež sa neudeje zo dňa na deň. Človek niekde musí začať – ak dnes niečo neviem a čosi si k tomu naštudujem, zajtra to už budem trochu vedieť. Ďalšia práca na sebe mi zabezpečí, že pozajtra to budem vedieť lepšie, preniknem hlbšie do problematiky a nasledujúci deň to opäť zvládnem o niečo lepšie a sebavedomejšie. Žiadnu časť rozvoja a učenia sa nemožno preskočiť či obísť a na začiatku vystavujeme svoje ego neúspešným pokusom. No nech Ťa to neodradí. Lebo ak sa dokážem rozvíjať JA, dokážeš to aj Ty. A možno ešte lepšie.
A aké sú teda fázy rozvoja a učenia sa podľa Fredericka M. Alexandra? Čo znamenajú?
- fáza – Nevedomá inkompetencia – v tejto fáze si neuvedomujem, že niečo neviem resp. že by som niečo mala vedieť. Ak napríklad žijem od svojho narodenia v pralese, tak ani náhodou netuším, že existuje niečo také ako auto a že by som bola schopná sa naučiť auto ovládať – šoférovať.
- fáza – Vedomá inkompetencia – je fáza, v ktorej si presne uvedomujem, že niečo konkrétne neviem, resp. v skorých začiatkoch učenia sa si uvedomujem chyby, no nemám schopnosti a vedomosti, aby som sa im vyhla. Keď ostaneme pri príklade s autom, tak si túto fázu vieme predstaviť ako moment, kedy z pralesa prídem do mesta, vidím zrazu pred sebou autá – veľké plechové krabice, v ktorých sedia ľudia a ktoré sa hýbu. A zrazu si uvedomím, že ľudia tieto plechové krabice ovládajú. Ja to ale momentálne nedokážem.
- fáza – Vedomá kompetencia je fáza učenia, v ktorej zvládame určité nové zručnosti, no pri ich vykonávaní musíme premýšľať nad jednotlivými krokmi a plne sa sústrediť na ich vedomú kontrolu. Keď teda sedím v aute počas autoškoly alebo aj tesne po nej, plne si uvedomujem moment, kedy potrebujem vyhodiť smerovku, preradiť rýchlosť, zabrzdiť, pridať plyn….. Každý úkon, každý pohyb presne kontrolujem.
- fáza – Nevedomá kompetencia je poslednou fázou učiaceho procesu, ku ktorej sa dopracujem po istej dobe trénovania, opakovania svojich zručností či činností, po istej dobe aktívnej praxe. Už im nemusím venovať plné sústredenie, stávajú sa automatickými, už nad nimi nepremýšľam. Napríklad šoférovanie mám zvládnuté tak, že už nepremýšľam, ale rýchlosti preraďujem automaticky, smerovku vyhadzujem automaticky…
Iba učením sa z človeka môže stať majster a iba od tréningu, jeho frekvencie, intenzity a od jeho vytrvalosti závisí to, aký dobrý.
Všetko ostatné sú iba výhovorky.
Stiahni si teda JEDNODUCHÝ TEMPLATE, ktorý Ťa cestou Tvojho zamyslenia a uvedomenia efektívne a rýchlo prevedie.
Identifikuj svoje MENTÁLNE BARIÉRY
Stiahni si JEDNODUCHÝ TEMPLATE, ktorý Ti pomôže zamyslieť sa nad Tvojimi MENTÁLNYMI BARIÉRAMI.
Budem Ti na tej ceste uvedomovania držať palce, a ak na nej nájdeš akúkoľvek MENTÁLNU bariéru, ktorú som v blogu nespomínala, daj mi prosím vedieť – napíš mi na hela.dreamboardhr@gmail.com
Vďaka tomu budem vedieť hľadať spôsoby ako Tvoje MENTÁLNE bariéry zvládnuť. Pomôžeš tak nielen sebe, ale aj mnohým ostatným ľuďom, ktorí sa môžu s podobnou bariérou trápiť tiež.
Lebo popravde, napriek praxi a expertíze, som v živote ešte nezažila všetko… A tak sa s pokorou a vďakou rada dozviem od Teba nové veci, či Tvoj pohľad na ne A ja budem zatiaľ pre Teba pripravovať ďalší blog – tentokrát o tej najväčšej MENTÁLNEJ bariére – O NAŠICH STRACHOCH A OBAVÁCH
A ak chceš vedieť kedy vyjde ďalší článok, nemusíš striehnuť na stránke, stačí ak mi necháš svoju e-mailovú adresu a každý nový článok Ti dorazí do mailu ihneď po jeho zverejnení.